Začiatky nebývajú ľahké...

Autor: Paul T. Yung | 13.3.2014 o 21:33 | (upravené 14.3.2014 o 7:35) Karma článku: 11,65 | Prečítané:  738x

Už dlhšie čas som nepísal, bol som totiž zaneprázdnený v reálnom živote. Chcel by som sa za to ospravedlniť a poďakovať všetkým, ktorí ma podporovali v písaní blogu kliknutím na „Dobrý článok", lajknutím na Facebooku, alebo cez osobné povzbudzujúce maily. Priznám sa, že mi chýbala tento blog, táto virtuálna komunikácia s čitateľmi. Už je naozajstná jar. Svetlozelené, mladulinké púčiky na konároch stromov. Milujem toto optimistické ročné obdobie. Obdobie budenia, rastu a nádeje. Mám krásne zážitky z prechádzok do Horského parku po Hlbokej ceste. Ale o tom sa chcem s vami podeliť neskôr. Moje myšlienky pre tento blog sa ešte vracajú k začiatkom môjho života na Slovensku, preto chronologicky nasleduje to, čo sa dialo. Najprv som o tom ani nechcel písať. Nie sú to príjemné spomienky... Možno aj preto dnešný článok prišiel trochu neskoro.

Čínske príslovie vraví, že desať tisíc vecí má najťažší začiatok a v mojom prípade to platilo asi dvojnásobne.

Na Slovensko som pricestoval s cestovným pasom ČĽR, navyše plný romantických predstáv a očakávaní. Netušil som, že krátko pred mojim príchodom do Bratislavy sa na letisku M. R Štefánika odohrala prestrelka medzi dvoma mafiánskymi gangami z Číny. Išlo o prevádzačstvo... lenže internet vtedy ešte neexistoval, slovenské noviny som nečítal. A možno sa o tom ani nepísalo. Netušil som ani mnoho iných vecí súvisiacich so životom Číňanov na Slovensku, ktorí kazili dobré meno Číny. Ozaj, možno je tu vhodné doplniť, že Maďarsko po páde komunizmu, ako jediná krajiny v Európe, otvorila Číňanom brány - zaviedli bezvízový styk a v krátkom čase sa tam nahrnuli desiatky tisícov Číňanov. Od roku 1992 Maďari nielenže zrušili tento bezvízový styk, ale začali robiť problémy Číňanom na svojom území, a tak sa množstvo Číňanov začalo presúvať do okolitých krajín...

Moje turistické vízum vydané v Pekingu platilo len 30 dní, vraj potom si to v Bratislave na cudzineckej polícii budem môcť predĺžiť, resp. požiadať o povolenie na pobyt. Bral som to ako hotovú vec, motív môjho príchodu na Slovensko bol očividný - veď moja manželka bola Slovenka! Zlúčenie rodiny je predsa jasný argument. Nevedel som, že už existovali tzv. fingované sobáše kvôli vycestovaniu na západ. Keďže sme s mojou ženou nemali napísané na čele, že my dvaja sme mali „pravý a poctivý sobáš", vznikli problémy a podozrenia.

Ale vrátim sa ešte naspäť, k môjmu príchodu. Bratislava a okolie mi učarovali. Aj ľudia sa mi zdali priateľskí. S manželkou sme sa rozhodli, že tu ostaneme. Zvažovali sme síce ísť do USA, kde žijú moji príbuzní, spolužiaci a kde by som nemal jazykovú bariéru. Ale tam by sme boli obaja cudzinci, bez koreňov. A takto, na Slovensku, by som bol cudzincom len ja sám - a to sa nám zdalo spočiatku lepšie. Obyčajná matematika.

Keď sa blížil koniec platnosti môjho víza, išiel som s manželkou na cudzineckú políciu žiadať o predĺženie. Manželka mi tlmočila. Policajná úradníčka nám s veľmi prísnou tvárou oznámila, že turistické vízum sa nedá predĺžiť. Vraj musím vycestovať späť na územie Číny pre nové víza, alebo si podať žiadosť o pobyt. Viac sa s nami nebavila. Rozmýšľal som: späť do Číny je ďaleko a letenka za viac ako 50 tisíc korún, čo nie je malá suma. Rozpamätal som sa ako som manželke pred rokom vybavil v Číne ročný pobyt za jednu hodinu. Mala dovtedy študentské vízum. Nemusela sa kvôli tomu vrátiť domov, na Slovensko... Tak toto som naozaj nečakal. Tie slová boli ako blesk v slnečný deň. Ostával už len jeden týždeň. Potom som mal opustiť Slovensko.

Bol som sklamaný a smutný, rovnako ako moja žena. Táto krajina ma nechce - tak som sa cítil. Zvažoval som, že sa vrátim späť do Číny a odtiaľ si vybavím študijný pobyt v USA - rovnako ako tisíce čínskych študentov, ktorí takouto cestou zmenili svoj život. Moja dilema však netrvala dlho.  Na druhý deň išla manželka tlmočiť na Kriminálnu políciu výsluch akéhosi Číňana. Po skončení práce sa dala do reči s vyšetrovateľom. Ten keď počul o mojich problémoch s pobytom, poradil manželke, aby išla do Viedne podať žiadosť pre pobyt na Slovenskú ambasádu s mojim pasom, že jej k tomu stačí moje splnomocnenie :).

Vznikol jeden problém. Nemal kto preložiť moje doklady do slovenčiny. V Bratislave boli len dvaja súdni tlmočníci, ale s jedným sa nedal skontaktovať a ten druhý mal neznáme technické problémy. V poslednej chvíli si manželka spomenula, že ešte jedna jej spolužiačka pracuje ako súdna  prekladateľka. Žila na strednom Slovensku. Našli sme jej telefónne číslo, zavolali sme jej, zdvihla...  a na druhý deň poobede sme boli naspäť v Bratislave aj s úradným prekladom.

Nadišiel piatok, posledný deň, kedy som mal podať žiadosť o pobyt, alebo opustiť Slovensko. Skoro ráno ma svokor zobral k notárovi podpísať splnomocnenie a potom viezol manželku so splnomocnením na Slovenské veľvyslanectvo do Viedne. Vtedy ešte nebola na svete navigácia v aute a trochu aj zablúdili. Naspäť vraj išli šialenou rýchlosťou. Svokor aj riskoval, len aby som na Cudzineckej polícii stihol predložiť potvrdenie mojej žiadosti o pobyt (zo Slovenskej ambasády vo Viedni), a tak požiadať o tolerovaný pobyt do 12:00. Vtedy končili úradné hodiny na Cudzineckej polícii. Dorazili sme 12:02. Bolo to skutočne dramatické. Najprv nás nechceli prijať, ale veľmi sme ich prosili a možno aj kvôli svokrovi, decentnému staršiemu pánovi, nás nakoniec prijali dnu. Do pasu som dostal pečiatku o tolerovanom pobyte a na 90 dní bol môj pobyt OK. Dovtedy malo byť oficiálne rozhodnuté o mojom pobyte.

V nasledujúcich dňoch, kým som čakal na udelenie pobytu, jedna manželkina známa, novinárka populárneho denníka, počula náš príbeh a prišla s nami spraviť rozhovor. O pár dní o nás už čítali mnohí ľudia, očividne aj na Polícii. Lebo o mesiac, keď sme s manželkou išli pre moje povolenie na pobyt, policajtky boli ako vymenené - usmiate a veľmi priateľské.

 

Dnes je to už v mojej hlave všetko len ako film. Bežný Slovák si nevie predstaviť, aké nedôstojné a ponižujúce momenty zažívajú ľudia práve na cudzineckej polícii. Možno dnes je to iné, ale vtedy to bolo tak. Viem, že keby som prišiel s americkým pasom, všetci by boli milí. Pochádzam z krajiny „tretieho" sveta a v tom bol problém. Moja cesta za ozajstným zakorenením na Slovensku však ešte nebola na konci. Ale o tom nabudúce.:)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?