Cesta na Slovensko a moje prvé dojmy

Autor: Paul T. Yung | 18.2.2014 o 11:01 | (upravené 24.2.2014 o 15:25) Karma článku: 23,56 | Prečítané:  4120x

Po svadbe s mojou manželkou sme žili v Číne, v mojom rodisku Jüe-jang na juhu. Ale po roku sme sa rozhodli odísť na Slovensko. Moja žena poznala Čínu celkom dobre a ja som zase chcel spoznať jej rodnú krajinu, jej obyvateľov, spôsob života, kultúru a potom sa definitívne rozhodnúť, či pôjdeme ďalej do západnej Európy, resp. USA, alebo nie. Môj 72-ročný otec hovorieval mojej žene, že Slovensko „nie je dobré“. Vraj je to len „polo-demokratická krajina“, lebo tak to oznamovalo čínske vysielanie Hlasu Ameriky. Písal sa rok 1997...

Posledný februárový deň pred 17 rokmi, skoro ráno, sme z hotela vyrazili smerom na medzinárodné letisko v Pekingu. Po zhruba 2 hodinách bezpečnostnej kontroly a ostatných povinných formalít, sme sa konečne ocitli na palube lietadla. Spomínam si na posledné vety môjho spolužiaka, ktorý nás bol vyprevadiť: „Uvidíš, určite tam neostanete dlho, veď ani jazyk nepoznáš... a potom, čo s tvojou biológiou?“ Vravím: „Neviem, je to otvorené. Čo bude, to bude.“  V skutočnosti som bol rád, že pôjdem do Európy. Celú moju mladosť som spoznával západnú históriu, literatúru, hudbu, filozofiu – a teraz to všetko budem môcť zažiť na vlastnej koži! Amerika bola snom pre väčšinu Číňanov – intelektuálov, ktorí chceli odísť za hranice. Ale mne sa Európa zdala ešte „lepšia“. Počul som, že aj Američania používali výraz „stará, dobrá Európa“. Najmä z kultúrneho hľadiska sa mi zdala byť oveľa, oveľa zaujímavejšia.
Bol som rozrušený. Hoci som prežil niekoľko rokov v Rusku, môcť ísť do Európy – na kontinent civilizácie, slobody a demokracie, bol môj sen. V lietadle som sa začal učiť od manželky nové slovenské slová. Poznal som len „milujem ťa“, „moja žena“, „dobré ráno“, „ďakujem“, „ako sa máš?" a ešte zopár. Vedel som celkom dobre po rusky, a toto bolo v niečom podobné, ale predsa iné. Po angličtine, nemčine a ruštine bola slovenčina pre mňa štvrtým európskym jazykom. Nebol som si istý, či ho zvládnem – mal som vyše 30, a to nie je veľmi dobrý vek na štúdium cudzieho jazyka. Aspoň tak sa to hovorí.
Po takmer 9-hodinovom lete sme pristáli vo Varšave. Na letisku sme mali pár hodín času na prestup. Dal som sa do reči s jedným čínskym študentom, ktorý študoval vo Viedni hudbu. „Aha, ty ideš na Slovensko? To nie je veľmi dobrý nápad... Neodporúčam,“ povedal. „Prečo? Nerozumiem, “ čudoval som sa. „Sú tam dosť nepriateľskí ľudia... Bol som tam dva krát, sú nepriateľskí najmä k Aziatom. Radšej choďte do Anglicka, Kanady, alebo USA. Tam je pre žltých lepšie,“ radil mi s očividnou úprimnosťou.
Jeho slová ma trochu znepokojili, ale celkom som mu neveril. Pred nástupom do lietadla v smere Viedeň, ma zavolal poľský hraničný policajt do malej miestnosti, kde sa ma vypytoval po anglicky asi sto otázok. Mal podozrenie, že moje vízum do Rakúska je falošné. Vraj nie je možné, že mi vízum dali Rakúšania. Veľa krát telefonoval, neviem kam, a po vyše polhodine ma pustil a ja som znovu videl moju manželku, ktorá už bola veľmi nervózna. Kvôli mne sa celý let trochu posunul a niektorí spolucestujúci na mňa zazerali.
Konečne v lietadle! Bol podvečer, z výšky som sa pozeral na Slovensko, na krajinu, kde sa narodila moja žena... Čínske príslovie hovorí, že ak človek niekoho miluje, tak miluje aj vranu sediacu na streche jeho domu. Slnko začalo zapadať a v jednom momente som z okna videl zasnežené veľhory. Boli to veľmi pravdepodobne Tatry. Zapadajúce slnko ožarovalo ich zasnežené vrcholce do zlata, bolo to nádherné. Nikdy v živote som niečo také nevidel. Takýto bol môj prvý kontakt so Slovenskom: z výšky päť tisíc metrov, na palube malého poľského lietadla.

Vysoké Tatry - Kriváň

Vysoké Tatry - Kriváň (foto: Paul T.Yung)


Keď pre nás prišiel svokor autom na Schwechat, bol som už nasmrť unavený kvôli časovému posunu. V Číne bolo dávno po polnoci. Colníci v Bergu boli celkom milí, nepodozrievali ma, ale skontrolovali kufor auta, či niečo nepašujeme. Keď sme sa po chvíli dostali do Petržalky a blížili sme sa k mostu SNP, zadriemal som, ale manželka na mňa zavolala: „Nespi, už sme v Bratislave!“ V tej chvíli som pred sebou videl niečo veľmi čudné. Bolo to „UFO“ s reštauráciou. Ale to, čo som videl vzápätí, bolo nezabudnuteľné. Bol to Bratislavský hrad a Dóm svätého Martina. Už som nemal žiadnu potrebu spať. Hrad bol majestátny, na vysokej a strmej skale. Jeho krása sa zachovala v jednoduchosti a vynimočnom geografickom položení. Ja pochádzam z krajiny, kde je stará architektúra pomerne prezdobená, s komplikovanými tvarmi. A práve tá jednoduchosť hradu a istá „strohosť“ sa mi veľmi páčila. Ale exotická bola pre mňa, ako Číňana, aj veža Dómu – koruna na jej vrchu pôsobila veľmi zvláštne. O histórii Bratislavy a o jej slávnej korunovačnej minulosti som vtedy nevedel vôbec nič. Mimichodom – internet ešte nebol bežná vec, a neexistoval žiaden bedeker o Slovensku v čínštine. Nemal som žiadne možnosti naštudovať si niečo vopred. A moja žena mala vtedy väčší záujem o Čínu ako o vlastnú krajinu.:)

Na druhý deň som vstal veľmi skoro. Moja manželka ešte spala, lebo sa v noci dlho rozprávala so svojou rodinou. Pozeral som chvíľku von z okna. V záhrade bol ešte sneh, ale slnko svietilo, bol krásny jarný deň – prvý marec. Urobil som si zelený čaj a krátko som zavolal našim domov, že je všetko v poriadku. Potom sa v kuchyni objavila moja švagriná Lucia, objala ma a dala mi pusu na líce. (Toto my Číňania pri stretnutí ani s najbližšími nerobievame,  je to veľmi exotické a zároveň milé.) Rozprávali sme sa po anglicky. Po chvíli navrhla, že mi ukáže mesto. Vtedy som cítil slovenskú (slovanskú) srdečnosť, teplo, ktoré som poznal už skôr cez moju manželku a cez ruských priateľov. Vyšli sme spolu von.

Kráčali sme rýchlym tempom po jednej tichej uličke a vzápätí sme už boli pri Slavíne. Odtiaľ sme mali výhľad na celé staré mesto. Videl som opäť hrad, Dóm, Dunaj, červené strechy starého mesta… Videl som aj rodinné domy na svahu medzi hradom a Slavínom. V Číne je niečo také veľmi neobyčajné a asi ani neexistuje – vilová štvrť v starom meste. Uvedomil som si, že Bratislava je kopcovitá, aj preto čarovná a veľmi zaujímavá. Lucia ma viedla „tajnými“ chodníčkami – schodíkmi, pomedzi rodinné domy a postupne sme schádzali smerom do centra. Chvíľami ešte bolo vidno aj Dóm, aj Hrad. Akoby mi dávali pocit „bezpečia“ a istoty. Najlepšie je pozrieť si ich z druhej strany Dunaja, zo Sadu Janka Kráľa, ale to som objavil až neskôr.
Keď sme prechádzali ulicou Fraňa Kráľa, popri rodinných domoch so záhradami, Lucia zrazu objavila snežienky a spontánne vykríkla. Prvý krát som na vlastné oči videl snežienku, ale čítal som o nej dávnejšie v jednej Andersenovej rozprávke. Snežienka  symbolizovala ušľachtilú dušu básnika. Od vtedy každý rok kupujem snežienky hneď, ako sa objavia. Prvé tohoročné som kúpil pred dvoma dňami na Malom trhu, na Žilinskej ulici.

 

Snežienka

(foto: Paul T.Yung)


Bola sobota ráno, ulice tiché a všade len veľmi málo ľudí. To v Číne človek v meste nezažije nikdy – ani cez víkend. Vtedy je všade ešte rušnejšie a tesnejšie... Išli sme popod Michalskú bránu cez korzo až k Dunaju. Dali sme si spolu moju prvú bratislavskú „viedenskú“ kávu s koláčikom. Bratislava so svojim Starým mestom ma veľmi prijemne prekvapila. Bola oveľa krajšia ako som čakal. Čiastočne aj vďaka Lucii... Bol som jej veľmi vďačný. Každý rok, keď vidím snežienky v záhradách, spomínam na to neobyčajné ráno, ako z rozprávky.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?